Scéna.cz 

Carmen - muzikálová rodinka sa rozrastá

Piatou premiérou v sezóne 2002/2003 v Divadle na Fidlovačke sa stal ďalší a pôvodný a český muzikál Carmen. Libreto napísal režisér Juraj Deák spolu s dramaturgičkou Klárou Špičkovou, hudbu zložil všestranný Ondřej Brousek (mimo iné hráč na klávesy v Monkey Business), texty piesní má na svedomí textár, dramatik a scénarista Pavel Cmíral.
Osudová téma Carmen má za sebou dlhý rad spracovaní od divadla cez film až po hudbu. Podobne ako iným „večným“, všeobecne a vždy platným typom jej javisko nikdy nedá vydýchnuť. Dá sa povedať, že čo generácia to Carmen, Don Juan, Faust alebo Hamlet. Takto konkurencia narastá a každý ďalší tvorca sa musí nejakým spôsobom s touto históriou vyrovnať.

Nové libreto čerpá hlavne z novely Prospera Mériméa a z poézie F. G. Lorcu. Starý dobrý Osud je prítomný vo všadeprítomnej postave Smrti (Martina Randová), aby to José s živelnou cigánkou nemal až tak jednoduché. Pribudla postava starej a premúdrej cigánky Doroty (Miriam Kantorková), ktorá jediná si s osudom tyká, a jej manžela Gaňa (Milan Šulc), ktorý zas supluje hrubý komický element (veľký potlesk). Dancaire (Pavel Nečas) je nekompromisný šéf, takže tvrďas, Antonio je Zdeněk Ratajský, takže ľahkomyselný sveták. Malú-veľkú úlohu zohrala Tereza Bebarová ako Angela, Carmenina učiteľka tanca, ktorá je hneď na začiatku, po tom, čo fantasticky zatancuje a zaspieva, prebodnutá žiarlivou žiačkou. Vcelku postavy ani príbeh nevybáčajú z klasickej schémy. Len Don José (Marek Holý) je osudom drtený trochu viac, až z neho ostane len kôpka nekontrolovateľného nešťastia, ktorá krásnym hlasom prahne po nedosiahnuteľnej Carmen v koži Yvetty Blanarovičovej. Tá je kupodivu jednou z najmenej výrazných postáv na javisku, čo spôsobuje jej „bežne“ zafarbený hlas a menšia výška. Trochu únavným dojmom pôsobia melodramatické party Josého matky (Eliška Blazerová), ta spolu s krehkou Micaelou (Zuzana Vejvodová v panenskej bielej) tvorí pokojný kresťanský protipól rozšafne energického víru.

Muzikál, ako je známe, je postavený prevažne na hudbe a Georges Bizet, ako je známe, zložil koncom devätnásteho storočia operu Carmen. Čo má spoločné Bizet s Brouskem, myslím netreba dlho rozoberať, ale ako si Brousek poradil s Carmen, to už za riadok stojí. Skladateľova skúsenosť zo scénickou hudbou sa premietla aj do muzikálu, takže hlavné slovo majú mohutné orchestrálne vlny, husle a violy („Jurský park“, začul som odvedľa), to všetko v kvalitnej nahrávke Štúdiového orchestra Rudolfa Wiedermana. Sólové party sme už asi počuli viackrát a nevyzerá to tak, že by kandidovali na popularitu mimo javisko ako to bolo v prípade Drakulu. Nápravou by mohlo byť využitie speváckeho potenciálu Marka Holého, ktorý do prestávky skoro „necekne“. Isté je ale, že Brousek je najlepší tam, kde sa k slovu dostáva Bizet. V tých chvíľach som si prial, aby celý muzikál bol „len“ akousi citáciou tohto geniálneho diela.

Jednou z najvydarenejších stránok inscenácie je scéna Milana Davida pozostávajúca z klasickej osudovej točny a svetlého dreveného prospektu, na ktorý sú premietané abstraktné „krajiny“. Troje naraz ovládateľné dvere dodali tvaru na ráznosti hlavne v početných exponovanejších scénach. K výraznosti a výbušnosti dopomohla inscenácii i choreografia inšpirovaná cigánskymi tancami, flamengom, a súčasným tancom. To všetko umne prepojil v zosúladený celok režisér Juraj Deák a tým priniesol Fidlovačke temperamentné predstavenie na blížiace sa dlhé „letné“ večery.