Scéna.cz 

Bohéma z parížskych pivníc

Dramaturgia je umenie, ktoré naše operné divadlá príliš nepestujú. Preto neprekvapí, že zopäť rokov po „zrkadlovom“ nasadení Bohémy Giacoma Pucciniho i Ruggiera Leoncavalla (obe v réžii Romana Hovenbitzera) Státní opera Praha opäť prichádza s Pucciniho operou, hádam pretože to je titul, ktorý „sa musí“, aby „diváci chodili“. Stále teda dookola rutinná dramaturgia titulov a vyhováranie sa na diváka (akoby si diváka neformovalo samo divadlo), miesto dramaturgie témy či programu. Označenie sezóny slovami „tri podoby lásky“ je tiež len falošnou stopou po dramaturgickej koncepcii – je to ornament navlečený na náhodne zoskupené tituly (okrem Bohémy ešte Brittenova Láska v Benátkach a Gluckov Orfeus a Eurydika), ktorý je navyše pomerne vágny (veď ktorá opera lásku nespodobňuje?). Tunajšia operná prevádzka sa stále vyznačuje pomermi, ktoré stoja v ceste zdaru mnohých projektov. O to cennejší je každý úspech, ktorý sa vzdor nemeniacim sa (a niekomu hádam vyhovujúcim) konvenciám podarí dosiahnuť. Tak tomu je v prípade novej inscenácie Ondřeja Havelky.

Základom Havelkovej koncepcie je posunutie času deja smerom k dobe vzniku opery, do Paríža vrcholiacej priemyselnej revolúcie i krutých sociálnych pomerov. Vo svojej štruktúre však ku škode väčšmi zdôrazňuje úsmevné, než závažnejšie polohy opery, akokoľvek je to legitímny prístup (až na také excesy, ako je napr. „vtip“ s rakvou, na ktorú– ku gaudiu obecenstva – vo finále opery ukladajú umierajúcu Mimì). Hoci režisér, schovávajúc sa za aureolu partitúry, neponúkol osobitú myšlienkovú konštrukciu, predsa treba konštatovať, že remeselne je jeho dielo nesmierne živým, rozhoraným opusom s čitateľnými postavami a zreteľne načrtnutými vzťahmi. Štvoricu bohémov necháva miesto podkrovia prespávať v neútulnej rozpadávajúcej sa pivnici, z ktorej jediný výhľad „na parížske komíny“ je ten na dlhé nohy francúzskych krásavíc. Nie je to nelogické, veď napokon, hrá sa tu o spoločenskej spodine. Výtvarník Martin Černý stavia v podstate realistické kulisy na pozadí Renoirom inšpirovaného celku (tak pôsobia i kostýmy Jany Zbořilovej). Bohéma je zisk i po hudobnej stránke. Ondrejovi Lenárdovi, ktorý má Bohému takpovediac v krvi, sa podarilo doviesť celý súbor ku kompaktnému zvuku, akcentujúc lyrické prvky na úkor výbušnejších, dramatickejších momentov. Orchester SOP hral nezvyčajne spoľahlivo a oporou bol dirigentovi i zospievaný zbor. Kiežby si obe telesá zachovali svoju premiérovú kondíciu i na reprízach. O dobrý výsledok sa zaslúžili samozrejme sólisti, ktorí boli zjavne dirigentovi i režisérovi tvárnym materiálom. Jesús García v úlohe Rodolfa potešil príjemným vzletným tenorom, akokoľvek by jeho hlas potreboval zmohutnieť na sile. Prvoradú pozornosť na premiérovom večere však pútala Mimì Christiny Vasilevy, ktorá svojho partnera predčila ani nie v technike ako práve v prieraznosti svojho objemného, no vrúcneho hlasu. Musetta Mariny Vyskvorkiny je plnokrvnou kreáciou, ktorej by však neškodilo mierne stíšenie prehnanej expresie. Svoje úlohy zvládli perfektne aj ďalší speváci, osobitne však Svatopluk Sem vo vydarenom stvárnení Marcella. František Zahradníček ako Schaunard i Jiří Sulženko ako Colline sa neuspokojili s obvyklými šaržami, ale spolu s inscenátormi sa vydali na hľadanie rozmanitejších variácií svojich postáv. Najcennejší na novej inscenácii je potom fakt, že nikto nebol na javisku za seba, ale za celok a že v miere hudobno-dramatickej súhry Bohéma predčí všetko čo sa dá na javisku Štátnej opery vidieť. Slovom divadlo.