Scéna.cz 

Ústecká Káťa Kabanová

Keď Severočeské divadlo opery a baletu ohlasovalo Janáčkovu Káťu Kabanovú, priznám sa, bol som nervózny. Po premiére však musím rozhodne povedať, že žiadne sklamanie sa nekonalo. Na veľmi dobrej úrovni bolo predovšetkým dielo naštudované hudobne. Šéfdirigent Norbert Baxa odviedol navidomoči dobrú prácu s orchestrom i spevákmi. Odhliadnuc od sporadických chýb a problémami v komunikácii so sólistami, hral orchester, neveľmi navyknutý na inú než romantickú hudobnú reč, čisto a v súhre, s patričnou vzrušujúcou expresiou. Svojou kvalitatívnou vyrovnanosťou očaril tiež tunajší ansámbel, najmä pánska časť sólistov. Nikolaj Někrasov ponúkol vokálnymi i hereckými prostriedkami premyslený obraz postavy – až obscénne vulgárneho starnúceho Dikoja. Okrem Někrasova však už nik nevyužil herecký priestor, aký opera ponúka – tu sa mal o intenzívnejšie vedenie postáv postarať režisér. Herectvo viacerých je totiž buď žiaľne indiferentné alebo nadmieru prehrávajúce (Věra Páchová) – najmä z toho dôvodu pôsobila celá inscenácia nedramaticky (skôr ako výtvarné divadlo) a nijako katarzne nevyznelo ani tragické finále opery. Škoda toho, pretože pevecky bol prejav veľmi vyspelý a vzorný. Okrem tenoristov Jaroslava Kovacsa (Tichon), Jaromíra Novotného (Boris) a Milana Vlčeka (Kudrjáš) to plne platí aj o Věre Páchovej (Kabanicha) a Valerii Vaygant, akokoľvek ma práve posledne menovaná nie celkom presvedčila o povesti, ktorá túto talentovanú ruskú sopranistku v Čechách predbieha, okrem iného aj pre značné manko v jazykovej zrozumiteľnosti, u ostatných príkladnej.

Režisérov prístup príjemne zaváňa súčasnou divadelnou poetikou, ktorú sa odhodlal intendant a režisér Tomáš Šimerda dávkovať isto konzervatívnejšiemu ústeckému publiku. Vsadil na nepopisnú abstrakciu a spolu s výtvarníkmi Vladimírom Soukenkom (scéna) a Mladou Šerých (kostýmy) vytvoril atmosféru akejsi neprestupnej hmlistej šede, z ktorej vykrajuje postavy vo výrazných farebných kostýmoch z lesklej látky blúdiace, odkázané samy na seba, v pustom svete. Realizáciou bez zbytočných rekvizít a význam nepridávajúcich stavieb sa však režisér vystavil riziku ustrnutia inscenácie, obzvlášť ak sa ju nepodarilo naplniť presvedčivým hereckým obsahom. Často preto inscenácia skĺzava do nezámernej statiky miesto pravdepodobne zamýšľanej melanchólie (sugestívne fotografie a filmové dokrútky na tylovú oponu, zakotvujúce sujet v zhode s Janáčkom kamsi do Povolžia v časoch Ostrovského Búrky). Dodajme, že v u nás stále neobvyklej miere režisér pracoval s light dizajnom, ktorý tvorivo dotváral výtvarný rámec inscenácie. Hoci bolo mnoho motívov inšpiratívneho diela opomenutých či nevysvetlených (napr. postavy Borisa, Kudrjáša či Varvary), je táto inscenácia krokom správnym smerom, ktorý s niektorými inými úspechmi (Blúdiaci Holanďan) naznačuje dobrý kurz ústeckej opery. Hádam sa o tom podarí presvedčiť i miestnych, aby divadlo nezívalo smutnou prázdnotou, ako tomu bolo na premiére.