Scéna.cz 

Bayerische Staatsoper uviedla Chovančinu

Nástup Kenta Nagana na miesto „generálneho hudobného riaditeľa“ sa konal pod heslom pestrosti a rozmanitosti. V rámci toho potom boli naznačené zreteľnejšie dramaturgické linky, odrážajúce sa v tejto i nasledujúcej sezóne – obligátny Strauss, raný Verdi, súčasná opera (svetové premiéry významných komponistov), opera 2. polovice 20. storočia, baroková opera a nadôvažok slovanská opera. Opus posthumum Modesta Musorgského – Chovančina – tak zaznela 18. 3. 2007, a to v brizantnej Šostakovičovej inštrumentácii so Stravinského záverečným zborom. Dodajme, že na budúcu sezónu sa chystá Eugen Onegin v réžii Krzysztofa Warlikowského.

Hudobne dielo naštudoval, rovnako ako tomu bude v októbri u spomínaného Onegina, Kent Nagano, réžiou bol poverený Dmitrij Černiakov, ktorého hviezda, po úspechoch doma a ohlase s Borisom Godunovom „Pod lipami“ v Berlíne, stúpa nahor a povedal by som, že stúpať bude. Chovančinu inscenuje ako politické divadlo par excellence. Oslobodzuje ju od dobových reálií streleckého povstania, aby z nej vykresal súčasnú výpoveď. Zároveň všetko dianie zhustil do rámca jednoho dňa (o čase a mieste diania nás pekne po brechtovsky informujú titulky). Javisko režisér vertikálne rozdelil na 5 na sebe nezávislých scén, akýchsi mansionov, pričom použil výzoru betónových stien, pripomínajúcich vojenský kryt. Po vzore stredovekého divadla patrí každý jednej postave; cára Petra môžeme po celý čas pozorovať, ako sa od neschopného decka stáva sebavedomým vladárom (spodobené krásnou divadelnou metaforou – vidíme ho ráno vstávať, v trenkách leňošiť na tróne, no potom sa veľmi pomaly oblieka, až si nasadí kráľovskú šerpu a môže vyraziť na bojisko), regentku Sofiu, melancholicky zahľadenú do jediného okna (ťažoba prázdneho priestoru reflektuje emocionálnu situáciu postavy), Ivana Chovanského, Vasiľa Golicyna a zbor (či už to sú strelci, ľud alebo petrovci. Neutrálne, skôr súčasné kostýmy (či náznak sovietskej uniformy u Golicyna) situujú občiansku vojnu do dnešných politických pomerov (asociujúce napr. ruský komunistický puč z roku 1991, ale rovnako dobre akýkoľvek iný). Hoci režisér strelcov zobrazuje bez prikrášlenia ako surových a krutých, predsa k nim však – myslím – istú sympatiu, keďže záver opery (umiestnený na prázdne javisko, mimo akýkoľvek predchádzajúci priestor alebo čas) vyznieva ako apoteóza ľudskej viery v (subjektívnu) spravodlivosť. Má asi význam aj dnes.

Po hudobnej stránke je inscenácia taktiež nevšedným zážitkom. Nagano ctí v Musorgskom emotívneho hľadača aj wagnerovského intelektuála, ktorý hádam Wagnera predstihuje v úprimnosti výpovede, neľpiacej toľko na forme. Najvýraznejšie sa z interpretov presadil Paata Burchuladze ako Ivan Chovanský veľkého gesta a širokej duše. Jeho naturelu ohromne vyhovuje aj Musorgského hudba, ktorá dá vyznieť jeho basu (ako o tom svedčí jeho Godunov). Rovnocennými hráčmi sú aj John Daszak a Valerij Alexejev ako Golicyn a Šaklovitý – obaja brilantne rozohrávajúci hudobnú drámu moci. Z hlavných predstaviteľov nemilo prekvapila iba Doris Soffelová ako Marfa. Speváčka, ktorú predchádza povesť svetovej mezzosopranistky sklamala. Mal som pocit, že nevedela „ako na to“ a rolu nezvládla predovšetkým technicky. Jej hlas je predsa len vzdialený tejto postave, ktorá by mal byť i jemný a mäkký, i dramatický, kde to treba. U Soffelovej nebolo ani jednoho, možno jej viac svedčí nemecký repertoár, ktorému sa v poslednom čase venuje. Ako čerešňa (žiadna čerešnička) na torte pôsobil famózny zbor pripravený Andrés Másperom. Sčítané a podčiarknuté, mníchovská Chovančina je z tých, na ktoré sa nezabúda.