Scéna.cz 

Obzretie sa za Prsteňom

Riaditeľ Národního divadla Daniel Dvořák a šéf opery Jiří Nekvasil sa rozhodli uviesť tetralógiu Richarda Wagnera Prsteň Nibelungov. Položme si úvodom, miesto dramaturga, zásadnú otázku – prečo dielo hrať. Rozhodujúcim by asi malo byť, že sa skrz dramatické dielo chcem nejakým spôsobom vyjadriť k nejakej zásadnej téme. K akej a ako, to je vec režiséra. Kľúčovým problémom celého projektu je, bohužiaľ, že sa hrá takpovediac „Ring pre Ring“, teda aby bolo toto dielo uvedené. Za každú cenu. Nazdávam sa, že to dostatočne legitímne nie je. Národní divadlo totiž postupovalo, dá sa povedať, cestou najľahšieho odporu. Ak aj uznám vratký argument o najvýhodnejšom finančnom riešení, nemôžem súhlasiť s rezignáciou na umeleckú výpoveď.

Inscenácie Deutsche Oper am Rhein Düsseldorf-Duisburg, ktoré vznikali v koprodukcii s operou v Kolíne nad Rýnom, boli postupne premiérované od sezóny 1989/1990 (sic!). Je na prvý pohľad zrejmé, že nejde o žiadne aktuálne divadlo. I na aktuálnu výpoveď by sa však dalo rezignovať, ak by sa jednalo o inscenácie so značným presahom. Žiaľ, na doskách Národního divadla Prsteň neinscenoval Kurt Horres, autor pôvodnej réžie, ale Tobias Richter „podľa pôvodnej koncepcie“. Neviem, ale myslím si, že ak by Kurt Horres pražské uvedenia videl, nesúhlasil by s uvedením svojho mena na tabuli. Nepoznám síce originály, ale som si istý, že natoľko bezobsažné neboli. Na javisku vidíme letmo zaranžované situácie v 15 rokov starej výprave (snáď až na kostýmy) s minimom nejakej invencie, či dokonca presahujúcej myšlienky. Smutné.

Okrajom spomeňme morálne (a právne) problematické šachovanie so žurnalistickými akreditáciami a delenie kritikov na tých, ktorí referujú o divadle kladne a na tých ostatných, čím získalo Národní divadlo – okrem uvedenia Prsteňa – ešte jedno prvenstvo, tentokrát svetové.

Podľa toho, čo som na generálkach videl, musím v prvom rade oceniť pozoruhodnú energiu dirigenta Johna Fioreho, ktorému sa podarilo nezvýrazný orchester doviesť k úrovni skutočne vynikajúcej. Isto nie bezchybnej, ale predsalen značne nadpriemernej. Dúfajme len, že práca orchestra neupadne opäť v rutinu a že na Fioreho budú ďalší dirigenti nadväzovať. Prítomné wagnerovské hviezdy sa šetrili na premiéry, ale aj tak bolo zážitkom načúvať ich spevu – škoda, že sa široko-ďaleko nenájde nik, kto by tieto party uspieval (zlou vizitkou divadla bol nedobrý dojem z málo konzistentného noneta Valkýr). Národní divadlo na seba určite upozornilo, ale cena sa mi vidí privysoká.