Scéna.cz 

Poézia svetla - Rómeo a Júlia vo Viedni

Gounodova opera Roméo et Juliette tvorí vo viedenskej Štátnej opere časť cyklu francúzskej opery, ktorej sa vo Viedni systematicky venujú (v tejto sezóne sú na repertoári Židovka, Hoffmannove poviedky a Werther), i keď zostáva v tieni diel talianskych a nemeckých. Premiéra sa odohrala 22. 12. 2001 a pôvodné obsadenie tvorili také hviezdy ako Neil Shicoff či Stefania Bonfadelli. Avšak na predstavení 1. marca sa objavili po prvý raz v dome Claude Schnitzler, stále viac na seba upozorňujúci francúzsky dirigent, kolumbijská sopranistka Juanita Lascarro a mexický tenorista Rolando Villazón.

Režisér Jürgen Flimm posúva príbeh do súčasnosti, snaží sa ho zbaviť romantickej patiny a urobiť ho tak divadelne účinným. Prostriedkami sú mu kostýmy (Birgit Hutterová volí kožené bundy, pánske obleky a dámske šaty módneho strihu), drobné rekvizity (šermuje sa napríklad otváracími nožíkmi miesto kordov), choreografia (hostia na bále u Kapuletov sa vlnia v precízne prevedenej choreografii šéfa baletu Renata Zanellu, ktorý do hudby vhodne zakomponoval moderný pohybový slovník vonkoncom nepôsobiaci kŕčovito, ako by sa v takomto prípade mohlo stať) a svetlo. To má vôbec výnimočnú úlohu. Scénografia je totiž budovaná bez akýchkoľvek stavieb len svetelnou réžiou (architektom svetla je Patrick Woodroffe). Pomáha si akurát na málo miestach napr. strohým stolom s krucifixom (cela frátra Lorenza) alebo malou polkruhovou šikminou, rôzne sa nakláňajúcou a odspodu bielo nasvietenou. Reflektory sú, okrem tých štandardných, umiestnené ešte i na piatich vysokých stĺpoch v pozadí javiska postavených do polkruhu a schopných pohybu dopredu, do stredu pomyselnej ružice. To umožňuje vytvoriť poetické divadlo metafory a obrazu. Režisér aj svetelný dizajnér majú schopnosť svetlo aranžovať priliehavo k situácii a atmosfére (vytvornej textom, resp. hudbou). Bál u Kapuletov je v znamení hýriacej farebnosti zdôrazňujúcej panujúce veselie, ulica je vykreslená skôr pochmúrne predznamenávajúc tak blížiacu sa tragédiu. Záhrada Kapuletovcov je stvárnená púhym rozsypaním lupeňov ruží po javisku a balkón je len ona malá šikmina (Júlia sa tak môže celkom pokojne k Rómeovi nakloniť). Noc posiata hviezdami sa v rovnako pôsobivom stvárnení vráti ešte raz v tragickom finále kedy sa milenci pred smrťou posledný raz vzpriamia do objatia, aby v ňom zomreli.
Vo fantastickej forme spieval predovšetkým Villazón a jeho Rómeo skutočne uchvacoval. Je to sýty, nežný timbre, ktorý ho predurčuje na podobné lyrické úlohy. Rovnako ale aj technické majtrovstvo a suverenita s akou spieva i sebanáročnejšie plochy. Menej vydarenou bola interpretácia Lascarrovej, na ktorej bolo cítiť nervozitu. Už vo svojom prvom výstupe (I/1) sa zle nadýchla a nedokázala potom svoju áriu dospievať. Nestačila na disponovanejšieho kolegu ani v madrigale (I/4). Dojem už nevylepšila aj keď postupne akoby získavala pôdu pod nohami. Trochu problematické pre mňa bolo vyznenie inak vždy perfektného orchestru, ktorý Schnitzler viedol po celý čas príliš dramaticky až forte, teda aj tam, kde bolo na mieste viac citu a zvoľnenia.