Scéna.cz 

Konečne Adriana!

Zajasá milovník opery, tešiaci sa z českej premiéry význačného (a u nás neprávom obchádzaného) diela Francesca Cileu Adriana Lecouvreur, které uvedlo pražské Národní divadlo. Vyznačuje sa hudbou programovo už opúšťajúcou Mascagniho a majúcou čo-to z Pucciniho. Je ale svieža až dráždivá a môže v dramaturgii znamenať len čerstvý vietor. Cestu na javiská jej okrem náročných partov hatí aj ťažkopádne libreto.
Režisér Jiří Nekvasil sa s dielom vyrovnáva po svojom a to nie s nezdarom. V scénografii Daniela Dvořáka vytvára postmodernú koláž, v ktorej sa abstrakcia a fantázia stretáva s historickým ukotvením príbehu, fikcia s reálnom a kde hravosť strieda presnú štylizáciu. Inscenácia speje k jasnej, lapidárnej výpovedi. Celá opera je spodobená ako divadlo na divadle, pričom nad javiskom vidíme maketu historického hľadiska. Prostredie je vždy naznačené len jednoduchými prostriedkami. Kostýmy (Lucie Loosová) dodávajú postavám svojou bizarnosťou a nadsázkou osobitné čaro. Prekážajú mi ale niektoré zbytočné výstrelky, vtipy samy pre seba, ako napríklad zeleno žiariaci piktogram únikového východu. Taktiež možnosti svetelného dizajnu vidia sa mi nadužívanými.

Sólistka Eva Urbanová (Adriana) je okúzľujúca – francúzsky vznešená a nemecky majestátna – vrúcna vo vyznaní, sugestívna v deklamácii, hlasom istá a spevácky bezchybná. Alina Gurina (La Principessa) dodáva postave istú podliacku ľstivosť, ktorá sa zračí i v jej hlase. S náročnou úlohou sa vyrovnala veľmi dobre, ale siahla si pri tom až na dno svojich možností a je otázne, či by si na takúto úlohu nemala ešte chvíľu počkať. Roman Janál vytvoril citlivo svojho Michonneta a patril – herecky i pevecky – k vrcholom večera. Oleg Kulko je isto hlasovo disponovaný, ale v postave Maurizzia pôsobil až príliš hrmotne, svedčalo by mu viac nežnosti, najmä v lyrických miestach. Orchester pod taktovkou Petra Feranca hrá presne a lahodne až na kolísanie dychovej sekcie. (Písané z prvej reprízy, 26. 9. 2004)